Rozhovor s Mgr. Paľom Dikom (apríl 2000)

Začnime pekne od začiatku. Aký bol Paľo Diko ako malé dieťa?

Myslím, že som bol dokonalým príkladom pioniera. Dnešným riešiteľom to už možno veľa nepovie... Bolo to jednoducho šťastné detstvo, s ocom a mamou sme chodili do prvomájových sprievodov. Keď som mal 6 rokov, zložil som iskričkovský sľub, a nastúpil do 1. triedy. V škole bolo skvelo, v školskej družine som sa v kolektíve vypracoval z opičky Nuki (to bola hlavná postava seriálu, ktorý bol vtedy veľmi populárny) na hlavného detektíva supertajnej špionážnej skupiny. Našou najdôležitejšou úlohou bolo sledovať môjho staršieho bratranca, ako sa bozkáva so spolužiačkami. V 4. ročníku moja triedna ukončila moju detektívnu kariéru. Odporučila našim, nech ma dajú na Februárku (teraz Park Angelinum) do matematickej triedy.

Ako si sa potom dostal k sústredeniam?

Keďže na Februárke už nebolo koho špehovať, neostávalo mi nič iné než si nájsť nejakú náhradnú činnosť. Opäť mi ju poskytla moja rodina. Sesternica mojej mamy, študentka PF UPJŠ vtedy dostala skvelý nápad. Pomohla rozbehnúť matematický seminár pre nás malých, kópiu vtedajšieho KMS (predchodcu STROMu). Ten mini-seminár sa volal RUVOJ. Zabite ma, ale nepoviem Vám, čo tá skratka znamenala.

Každý rok sa konali dva mini-tábory. Trvali iba od piatku do nedele, vždy v Lorinčíku. Teraz ich vidím ako také demo-verzie sústredka. Aj to je úplne stačí na to, aby si Vás sústredenia získali! Po roku sa z RUVOJA vyvinul PIKOMAT. Okrem ťažších úloh a väčšieho počtu riešiteľov to znamenalo, že sa mini-tábory stali božsky dlhé. Od nedele do piatku, celých 5 dní. A boli "cez školu", tomu sa nedalo odolať.

Poviem Vám ešte malú príhodu. Na jednom z mini-táborov sa stala dobrodružná vec. Boli sme sa vonku guľovať a skončili sme celí mokrí a zničení, čoskoro sme išli spať. Nad ránom nás zrazu zobudili vedúci, že horí, horí. Všade kopec dymu, smrad. Vybehli sme z izieb. Po chvíľke sa zistilo, že nejaký magor si nechal veci sušiť na akumulátorovej peci. Keby veci, on tam nechal šušťákové tepláky! Keď sa všetko vyvetralo a pustili nás dnu, šli sme pozrieť do tej izby. Na akumulátorovej peci bolo namiesto modrých šušťákoviek niečo čo pripomínalo čierne tepláčky na bábiku Barbie.

Čo ti sústredenia za všetky tie roky dali?

Tu je jedna úplne ľahká odpoveď. Povie ju asi každý, ale je to fakt. Nezabudnuteľné zážitky, chvíle keď som bol naozaj šťastný. Najlepšie to vystihol Jano Bábeľa počas nostalgického večera v Juskovej Voli, keď sa opýtal: "Stretli ste svojich najlepších priateľov na sústredeniach, alebo mimo nich?" Áno, na sústredeniach som stretol svojich najlepších priateľov. S mnohými teraz bohužiaľ strácam kontakty a nemôžem s nimi tráviť skvelé chvíle trebárs aj pri príprave sústrediek.

V čom ťa sústredenia ovplyvnili?

Na sústredenia som začal chodiť, keď som mal 10 rokov. Preto si myslím, že ma ani neovplyvnili, ani nezmenili. Sústredenia ma vychovali. A nedovolili mi zmeniť sa. Zachovali vo mne vieru v to, že ľudia sú dobrí a môžu urobiť svet pekný a príjemný pre všetkých. Sústredká boli malý krásny svetík, kde som mohol každému dôverovať.

Teraz som už pekných pár rôčkov preč z kolotoča STROMu a zažil som aj iných ako príjemných ľudí ktorým možno dôverovať. Stále som však presvedčený o tom, že všetci ľudia chcú byť dobrí, chcú dôverovať a chcú, aby im dôverovali tí okolo nich. No nie je to ľahké a nie každému sa to darí.

Dlhé roky si bol vedúcim STROMu. Čo bolo pre Teba motiváciou?

Zvykol som hovorievať, že robím sústredká preto, aby som vrátil to, čo mi dali. Nebola to celkom pravda. Robil som ich preto, lebo som "miloval" tú atmosféru, tím vedúcich. Tešil som sa na prípravu každého sústredenia. Na to ako sa budem smiať na Braňových vtipoch, Čukiho "vtípkoch," Janových povestných "suchých" komentároch. A ako pôjdeme domov celí šťastní, akú vymakanú fintu sme zas vymysleli.

Záverečnou odmenou pre mňa bola anketa. Jej čítanie po vydarenom sústredku sa nedá opísať slovami, každý kto to niekedy robil, pochopí. Takže tí, čo ste ten pocit ešte nezažili... dvere vedúcovania sú vždy otvorené. A oplatí sa nimi prejsť.

A čo tak nejakú perličku na vedúcich, s ktorými si STROM pripravoval?

Naozaj som nechcel o Braňovi, ale čo čert nechcel... Chodili sme spolu na Alejke do jednej triedy. Pri jednom z rozhovorov v prvom ročníku došla reč aj na matematické semináre na základnej škole, Braňo povedal, že tiež riešil RUVOJ a PIKOMAT. Tak sme mali spoločnú tému a už sme ju začali rozoberať, hovorili sme si príhody a spomínali na tábory. Braňo si zaspomínal, ako sa boli guľovať a vrátili sa úplne mokrí. Tak si dal na izbe sušiť svoje šušťáky na akumulátorovú pec... Nikdy neviete, ako spoznáte svojich najlepších priateľov.

Zažil si na STROMe aj nejaké sklamanie?

Jasné. Prehraté DRUBOJe. Tie ma vždy vedeli naštvať. Bol som na sústredkách jeden z tých, čo strašne chceli vyhrať. Bola to otázka života a smrti. A tak mi pomohli aj v tom, že som sa naučil, prežiť "smrť."

Najväčšie sklamanie však nemalo nič so sústredkom. Len to, že sa tam odohralo. LÁSKA! Hej, aj to som tam zažil. Prvú, aj keď len platonickú. A prvé odmietnutie. Teraz sa mi na sebe dobre smeje, keď si sa predstavím na schodoch v Gelnici ako hovorím "Vieš, Slavka, mám Ťa rád." Zbabral som to, jasne, ako mnohé veci, ktoré človek robí prvý krát. Ale bez tej trápnej scénky na schodoch v Gelnici, by som teraz nemal svoju veľkú lásku --- Beátu.

Teraz študuješ v USA na známej univerzite v Princetone. Čo by si chcel v živote dosiahnuť?

Získať tu v USA na univerzite titul Ph.D. a potom sa zamestnať na Wall Street. Rád by som sa pozrel ako to tam beží. Neskôr by som sa chcel vrátiť späť na Slovensko a učiť na niektorej vysokej škole finančnú matematiku, prípadne pomáhať založiť u nás súkromnú univerzitu.

A čo budúcnosť STROMu?

Mám takú víziu STROMu, ktorú sa mne nepodarilo naplniť. Že STROM narastie na veľký LES. Zastreší matematické súťaže a neskôr matematickú výchovu od základnej školy až po vysokú. Viem si predstaviť, že niektoré školy budú oficiálne akceptovať výborné výsledky v seminári ako náhradu prijímacích pohovorov.

Je tu nebezpečenstvo že sa tým STROM stane príliš komerčný a stratí sa čaro sústredení. Preto som tak trochu rád, že nemusím túto dilemu riešiť sám a môžem sa spoľahnúť, spolu s mnohými ďalšími, že naši nasledovníci budú STROM strihať, okopávať a polievať tak, aby rástol tým správnym smerom a aby každoročne prinášal zdravé a sladké plody.

Vďaka za rozhovor, veľa šťastia v ďalekej Amerike Ti želá celý STROM.

Posledná zmena: 10-Jan-2006, webzdruzenie(zavinac)strom.sk
© Združenie STROM 2000-2008