Rozhovor s Jánom Bábeľom (december 2000)

• Čo bolo pre teba na sústredeniach najdôležitejšie? O čo si sa snažil?

Bol som účastníkom i vedúcim na sústredeniach dosť dlho, deväť rokov, takže to najdôležitejšie sa za ten čas zmenilo, prešlo vývojom. Ako účastník som chcel zažiť čo najlepšiu zábavu, kopec srandy a k tomu vyhrať, ak sa dalo. Myslím, že som sa dosť snažil a dával zo seba to najlepšie, niekedy všetko. Najlepších priateľov som spoznal na sústredeniach, dá sa povedať, že sústredenia boli súčasť môjho života. Niečo ako životný štýl.

Ako vedúci som najprv zapadol medzi ostatných a robil niečo, čím by som nejak prispieval k sústredeniu. Ukázalo sa, že asi najlepšie mi ide vymýšľanie programu, takže som robil hlavne to. Zo začiatku to šlo ľahko, boli sme skvelá partia a nápadov bol kopec. Všetko to, čo ma napadlo za štyri roky ako účastníka, že by sa dalo urobiť lepšie, alebo použiť znova. Aj sme to použili (logické, tento rozhovor bude veľmi logický...).

Časom, keď už tie nápady vyprchali, bolo to ťažšie, aj niektoré sústredenia nevyšli, ako sme chceli. Potom zase prišli skvelé, teda sa to striedalo, ale stále to šlo. Veľký zlom nastal, keď z partie vedúcich odišiel môj veľmi dobrý kamarát Čuki. Odvtedy sme museli (či skôr chceli) my ostatní robiť aj to, čo dovtedy zvládal on. Že čo to bolo? Ťažko sa to opisuje, ale hlavne vedel veľmi dobre vychádzať s ľuďmi, neuveriteľne sa na všetkom čo sa mu nezdalo trápne bavil, dokázal ľudí strhnúť. Aj keď sme sa ho snažili zastúpiť, nešlo to - bol (a aj je) v tomto fakt dobrý.

Medzičasom sa dôležitejšími vecami ako zábavná a originálna náplň dňa stali také tie ľudské záležitosti: priateľstvo a správny prístup k životu.

• Aké boli tvoje pocity vedúceho pred sústredkom?

Ha-ha. Skoro nijaké. Trochu napätia a očakávanie, ale hlavne bolo treba na kopec vecí myslieť. Na nejaké pocity nebol ani čas. Aké máte vy pocity, keď vybiehate z domu, hodinu meškáte a viete o štyroch veciach, ktoré ste určite zabudli?

• Prečo si vlastne robil vedúceho?

Ako účastníka ma sústredenia úplne uchvátili a tak som prirodzene prešiel k vedúcim, keď som už nemal inú možnosť ako sa dostať na sústredenie. Prečo ma to tak chytilo? Za prvé, lebo boli skvelé, maximálna zábava, možnosť naplno sa prejaviť. Stretnutie inteligentných ľudí s podobnými záujmami. Za druhé - ako mi nedávno povedala jedna moja priateľka, veľmi múdre dievča - lebo som žil vo vlastnom svete, ktorý tvorili matematika, sústredenia a iné záujmy. Vo svete, ktorý bol jednoduchší, ako ten normálny. Bol to pre mňa únik z reality.

Myslím, že oboje je pravda. K tomu druhému chcem ešte povedať, že to nebola chyba. Nikto kto má 17-18 nedokáže zvážiť všetky veci, ktoré sú dôležité. Väčšinou na to príde, až keď začne sám riadiť svoj život.

• Čo si myslíš o opisovaní? Opisoval si?

Ja som skoro neopisoval. Nepotreboval som to, ha-ha. Ale chápem ľudí, ktorí to robia, nič proti nim. Je skôr na pravidlách a opravujúcich, aby sa tomu zabránilo.

• Skús nejakú dobrú príhodu zo sústredka...

Takých je naozaj veľa. Spomínam si na jednu z čias, keď som bol ešte účastník. Na záver zimného sústredka sme mali zložiť Hlavný Sťažeň. Hlavný bol jeden vedúci, Sťažeň druhý. Obaja behali a ostatní vedúci ich bránili, úlohou bolo položiť ich vedľa seba. To som síce pochopil až po sústredení, keď mi to vysvetlili, ale to vôbec nevadilo. Snehu bolo dosť na parádnu guľovačku s vedúcimi. Bitka začala perfektne, ale Hlavný Sťažeň sa nám zložiť nepodarilo. Stále nám v tom zákerne bránili ostatní vedúci, ktorí využívali chaos, čo tam vládol.

Dostal som výborný nápad, po dvaja účastníci sa vrhnú na jedného vedúceho, zložia na zem a budú držať. Ostatní už potom ľahko zložia Hlavný Sťažeň. Nikoho som však v tom chaose nepresvedčil a tak som sa do toho pustil sám. Zbadal som modrú vetrovku, akú nosil vedúci Vlado Lacko, tak som ho zozadu chytil a drbol sa spolu s ním do priekopy. V priekope sa na mňa Vlado prekvapene otočil a ja som rovnako prekvapene zistil, že je to Jano Špakula, ktorý mal tiež modrú vetrovku. Neviem, čo si o mne vtedy pomyslel a dúfam, že už na to zabudol.

Skvelo sme sa bavili aj pri vymýšľaní sústredení. Raz sme na UPJŠ vymysleli hru a potrebovali sme si ju odskúšať. Mne sa tá hra od začiatku zdala ako úplná pakáreň. Chodilo sa pri nej štvornožky a keď sme to mali skúšať na chodbe UPJŠ, už som bol v nálade. Zaujali sme teda polohy. Bavil som sa na tom, čo by si pomyslel človek, ktorý na chodbe vysokej školy stretne šesť ľudí, ktorí sa kolenačky takticky presúvajú, pričom jeden z nich dookola opakuje: "červená, zelená, modrá...". Keď sa Braňo zohol a praskli mu rifle, nevydržal som a išiel od smiechu do kolien. Keď potom vyšla na chodbu docentka Andrejková, do kolien a do sĺz.

• To najlepšie, čo si ako vedúci spravil...

Ako som už vravel, ja som najmä vymýšľal program a dej sústredenia. Práve niektoré programy, ku ktorým som prispel sú asi to najlepšie, čo som ako vedúci spravil. My sme boli ako partia vedúcich dobrí v tom, že sme sa výborne dopĺňali. Každý niečím prispel, ale každý mal niečo, čo mu išlo najlepšie. Ak by som mal povedať konkrétne veci, tak programy Živé divadlo na GP v Zemplínskej Šírave a Iné divadlo v Gelnici, z novších hlavne príbeh sústredenia o pionieroch v Juskovej Voli.

Okrem toho, myslím, že som bol dobrý v krízových momentoch. Nikdy som nenechal sústredenie padnúť, vždy som vymyslel niečo životaschopné, s čím sa dalo ísť ďalej. Pamätám si na sústredenie, keď v noci pred GP všetci spali (chápal som ich prístup: "Je mi jedno, čo bude zajtra, ak o minútu zomriem od únavy."), ostali sme hore len Braňo, Zuzka a ja. Braňo bol taký unavený, že väčšinou iba potil, ale aj za to som mu bol vďačný, inak zaspím aj ja. Zuzka tiež unavená sa zmohla iba na zapisovanie a občasné poznámky "Robte niečo k veci!". Tak vtedy to bolo naozaj ťažké, ale zvládli sme to.

• Koľko krát si bol na sústredení zaľúbený?

Dvakrát. Boli to dosť platonické vzťahy a správal som sa často ako hlupák. Mám preto dve rady pre nesmelých chlapcov:

1. Nebuďte takí. Nebojte sa prejaviť, strach má mať človek vtedy, keď ho v noci prepadnú. Buďte chlapi! Skutočné ťažkosti sú iné a na tie aj tak časom narazíte.
2. Nečakajte, že Vás bude chápať ako Vaša matka. Treba jej skoro všetko jasne a najlepšie ľahkým tónom povedať.

No dobre, koniec poradne, viac na audiotextovom čísle 09 štyri štvorky, ha-ha...

• Teraz rieši seminár veľa dievčat. Prečo je to tak? Je to dobre?

Neviem, prečo je to tak. Asi sa dopočuli, že STROM nie je len o matematike, ale že tam môžu stretnúť super bystrých, vtipných a správnych chlapcov. Je to určite dobre.

• Čo je podľa Teba v živote dôležité?

Tak toto je vážna otázka. Samozrejme, dôležité je, aby človek prežil svoj život šťastne. U každého je individuálne, čo mu prináša šťastie, väčšina ľudí k tomu potrebuje dobrý rodinný život, dobrú prácu, spoločnosť. V každej z týchto oblastí sa treba snažiť a hľadať veci, ktorými môže človek prispieť iným. A veci, ktoré urobia radosť jemu. Ak sa mu podarí ich nájsť, potom je šťastný.

• Skončil si matfyz, čo ďalej?

Čo sa týka sústredení, s tým som určite skončil. Na tých posledných som si pripadal trocha ako starec. Nie fyzicky, samozrejme, ale duševne. Mám nejaké vlastné plány a nápady a preto mi celkom vyhovuje, že som doktorand na matfyze. Nemám veľa práce a môžem robiť niečo pre seba.

Na záver ešte jedna príhoda z praveku:
- Viete, čo povedali opice, z ktorých sa vyvinuli orangutany, opiciam, z ktorých sa vyvinuli ľudia?
- STROM nikdy neopustíme!

Majte sa dobre a užite si to.

Posledná zmena: 10-Jan-2006, webzdruzenie(zavinac)strom.sk
© Združenie STROM 2000-2008